Popis  SYSTÉM JEDNOTNÉHO ČASU






Analógové hodiny PD 40
(1961)
Charakteristika

Systém jednotného času slúži na zabezpečenie prenosu časovej informácie z hodinovej centrály do podružných užívateľských zariadení prostredníctvom polarizovaných elektrických impulzov. Využíva sa predovšetkým v objektoch vyžadujúcich zobrazovanie jednotnej a presnej informácie o aktuálnom čase v mnohých miestnostiach alebo aj v niekoľkých budovách zároveň. Stretávame sa s ním na železničných a autobusových staniciach, na letiskách, vo veľkých administratívnych budovách a fabrikách, ale aj v školách, v nákupných centrách, zdravotníckych zariadeniach a podobne. Časová informácia prenášaná týmto spôsobom najčastejšie slúži na zobrazovanie presného času prostredníctvom niektorého z mnohých typov tzv. podružných hodín, využíva sa však aj na riadenie zvukovej signalizácie (zvonenie na začiatku a konci vyučovacích hodín v školách, oznamovanie začiatku a konca pracovných zmien a pod.), ovládanie zariadení na kontrolu dochádzky zamestnancov do práce, časové zapínanie a vypínanie chodu rozličných zariadení, atď.

História

Prvý systém jednotného času v Európe bol podľa dostupných informácií (1) spustený v roku 1840 v Mníchovskom inštitúte vzdelávania. Vynálezcom tohto systému bol nemecký fyzik Carl August von Steinheil, ktorý ho nechal patentovať dňa 2. októbra 1839. Na území bývalého Československa sa výrobou takýchto systémov od druhej polovice 19. storočia zaoberala firma Jednotný čas (neskôr známa pod názvom Elektročas), pričom sa postupne rozšírili do významnejších administratívnych a priemyselných objektov. Keďže cena týchto zariadení bola pomerne vysoká, umiestňovali sa spočiatku len do najvýznamnejších objektov. Masívnejšie sa systémy jednotného času v podobe, v akej ich poznáme dnes, rozšírili od 50-tych rokov 20. storočia, pri intenzívnom rozvoji a budovaní dopravnej a priemyselnej infraštruktúry či objektov tzv. občianskej vybavenosti.

Dochádzkové hodiny DK 3N
(1971)


Analógové hodiny PE 403n
(1975)
Princíp funkcie

Centrálnou časťou systému jednotného času sú tzv. hlavné hodiny, ktorých hlavnou úlohou je riadiť pomocou elektrických impulzov pripojené, tzv. podružné hodiny. Staršie typy hlavných hodín (vyrábané cca. do konca 70-tych rokov 20. storočia) boli kyvadlové. Neskôr ich nahradili hodiny elektronické, riadené kryštálovým oscilátorom. Základný princíp riadenia podružných hodín však zostal nezmenený. Podružné hodiny sú k hlavným hodinám pripojené dvojžilovým káblom, do ktorého hlavné hodiny vysielajú v pravidelných minútových intervaloch krátke, cca. 2 sekundy trvajúce elektrické impulzy. Polarita týchto impulzov (+/-) sa v oboch žilách kabeláže po každej minúte striedavo mení, preto hovoríme o tzv. polarizovaných impulzoch. Základnou časťou strojčeka každých podružných hodín je elektrická cievka s elektromagnetickým rotorom, ktorý sa vďaka striedajúcej sa polarite pri každom z impulzov pootočí, čím uvedie do pohybu mechanizmus ovládajúci chod hodinových ručičiek, preklápania listov v digitálnych hodinách a pod. Dvojžilový kábel tvorí tzv. linku podružných hodín, ktorú je podľa potreby možné postupne vetviť a pripojiť k nej väčší počet podružných hodín zhodného alebo rôzneho typu. V systémoch jednotného času s veľkým počtom pripojených podružných hodín sa namiesto jednoduchých hlavných hodín využívajú výkonnejšie typy tzv. hodinových ústrední. Keďže napätie v kabeláži s rastúcou dĺžkou vedenia či zvyšujúcim sa počtom podružných hodín klesá, využívajú sa v prípade potreby na kompenzáciu úbytku napätia v podružných linkách aj tzv. linkové rozvádzače, ktoré pomocou vlastného napájania replikujú polarizovaný impulz do ďalších pripojených podružných liniek. V systémoch jednotného času na území bývalého Československa sa využívalo, resp. využíva niekoľko hodnôt napätia polarizovaných impulzov. V praxi sa preto stretávame s podružnými hodinami určenými pre napätie 6 V, 12 V, 24 V alebo 60 V. Impulzy s napätím 60 V sa využívali predovšetkým vo fabrikách a závodoch s veľkou dĺžkou liniek podružných hodín rozvetvených do viacerých administratívnych budov, výrobných hál a pod. Najčastejšie sa však využíva napätie impulzov 24 V.

Prevádzka systému

Pred spustením systému jednotného času (nového alebo existujúceho po údržbe, rozšírení o nové podružné hodiny a pod.) je potrebné všetky hodiny manuálne nastaviť na rovnaký (štartovací) čas zhodný s časom nastaveným na hlavných hodinách. Po spustení systému hlavné hodiny na základe vyššie popísaného princípu ovládajú všetky pripojené podružné hodiny a zabezpečujú tak zobrazenie rovnakého (jednotného) času na všetkých miestach, na ktorých sú podružné hodiny umiestnené. Pri prvom spustení systému je však potrebné zabezpečiť, aby bola polarita pripojenia všetkých podružných hodín jednotná. V prípade, že niektoré z podružných hodín ukazujú rozdielny čas (o 1 minútu menej alebo viac), je na nich potrebné upraviť polaritu (zámenou vodičov na vetve dvojžilovej linky vedúcej k týmto hodinám, resp. prepólovaním konektora) a následne hodiny mechanicky nastaviť na správny čas. Elektronické hlavné hodiny sú vybavené tzv. funkciou riadenia podružnej linky, ktorá umožňuje, napr. po výpadku napájania hlavných hodín, pri prechode zo zimného času na letný a pod. nastaviť aktuálny čas na všetkých podružných hodinách bez nutnosti individuálneho nastavenia každých podružných hodín. Hlavné hodiny v tomto režime vysielajú do linky podružných hodín polarizované impulzy v časových intervaloch 2-3 sekundy, čím dochádza k zrýchlenému nastaveniu času na podružných hodinách.

Hlavné hodiny ESH-3
(1987)


Digitálne hodiny IPJ 0612
(1987)
Budúcnosť jednotného času

Vyššie popísaný princíp bol desiatky rokov najjednoduchším a jediným dostupným riešením, akým bolo možné dosiahnuť zobrazovanie rovnakého času na viacerých miestach zároveň, čo bolo v mnohých priemyselných podnikoch či administratívnych budovách, v televízii či v rozhlase, ale aj v oblasti dopravy veľmi dôležité. V Prahe dokonca existoval etalón, ktorý zabezpečoval presný čas komplexne pre najdôležitejšie budovy a prevádzky ako aj pouličné hodiny pripojené na centrálnu hodinovú sieť. K prvým pokusom o bezdrôtový prenos časového signálu v Československu podľa (2) dochádza v 50-tych rokoch 20. storočia. Výsledkom niekoľkoročného vývoja bolo spustenie vysielača OMA 50 (Liblice, Český Brod) vysielajúceho časovú informáciu na dlhých vlnách s frekvenciou 50 kHz, ktorý bol prvým svojho druhu na svete. Vysielač bol svojho času vďaka postupným modernizáciám vyspelejší, než v súčasnosti používaný nemecký vysielač DCF77 (Mainflingen, Frankfurt nad Mohanom), ktorého prevádzka sa začala v septembri 1970. Záujem o vysielač OMA 50 však kvôli častým a dlhodobým výpadkom z dôvodu údržby ako aj nedostatku časomernej techniky riadenej týmto vysielačom na našom trhu postupne klesal. Prevádzka vysielača bola finančne veľmi náročná, čo v roku 1995 viedlo k ukončeniu jeho prevádzky.
Výhody bezdrôtového prenosu časovej informácie v súčasnosti prevádzkovateľov vedú k postupnej náhrade dožívajúcich systémov jednotného času modernejšími hodinami riadenými časovým signálom z vysielača DCF77. Klasické analógové hodiny s logom jednotného času, či digitálne hodiny fungujúce na princípe preklápacích listov, nosiace logo Pragotron, tak postupne odchádzajú do minulosti ...


Ďalšie zaujímavosti z histórie jednotného času nájdete v dokumente "Starosti s časem".


Na stiahnutie


NÁVRH A INSTALACE LINEK
PODRUŽNÝCH HODIN
informačný materiál

ELEKTROČAS
propagačný materiál

PRAGOTRON - SYSTÉM JEDNOTNÉHO ČASU
propagačný materiál

Časomerné a informačné zariadenia PRAGOTRON
katalógový list



Použitá literatúra a informačné zdroje:

(1) http://www.zeigersprung.de/uhren/index.php?id=geschichte (18.10.2011)
(2) http://home.zcu.cz/~poupa/oma50.html (21.10.2011)